Po mojom päť mesačnom živote v Amerike avšak ešte stále môžem zhodnotiť, že stále nie sme na tom až tak hrozne. Mobily boli v metrách, pri bazénoch (dokonca v bazénoch), v autách, v autobusoch, v obchodoch, diskotékach, jednoducho všade. Ľudia už zabudli, prečo si možno niekedy dali zaviesť pevnú linku. Nebolo to preto, aby som s kamarátkou mohla neobmedzene „vykecávať“ ale preto, aby som ju poprosila či mi prinesie úlohy, keď som bola týždeň chorá. Rodičia volali so svojimi súrodencami, keď plánovali oslavu alebo sa stalo niečo vážne. Dnes máme v mobile tridsať aplikácií a ani nevieme na čo nám slúžia.
Otázkou prečo máš profil na Facebooku, už nezaskočíte len tak niekoho. Všetci hrdo prehlasujú, aby zostali v kontakte s ľuďmi, s ktorými nemôžu byť tak často alebo bývajú veľmi ďaleko. Len či ich aj kontaktujú. Všetci len sledujú, kto kde bol, či je šťastne zamilovaný alebo sa práve rozišiel. Tvárime sa, že náš život je dokonalý a ostatní nám to dokonca veria.
Smutnejšie však je, že ľuďom začína stačiť komunikácia cez sociálne siete. Nechýba im osobný kontakt. Veď jednoduchšie je si to napísať. Času je málo ale to, že ho míňame na sociálnych sieťach je už v poriadku, však? Keby sme si radšej namiesto liku alebo správy na Facebooku sadli spolu na kávu a porozprávali sa o svojich novinkách osobne. Aspoň mňa by to viac potešilo a radšej by som toho človeka videla osobne ako na fotke.
Život máme len jeden a myslím, že ak by aspoň pár z nás spravilo prvý krok, stretnutia s ľuďmi blízkymi nášmu srdcu by nám boli prednejšie ako pár písmeniek na sociálnej sieti.